Race Walking- atletická chôdza

Atletická chôdza alebo inak nazývaná športová chôdza vyvoláva u niektorých ľudí pocit akéhosi nezdravého pohybu. Takéto vnímanie atletickej chôdze je spôsobené tým, že sa nám môže zdať pohyb pánvy ako neprirodzený. Tento pohyb je však možný len vďaka spodnej časti chrbtice. Preto nie je dôvod obávať sa, že by atletická chodza škodila bedrovým kĺbom.
Pravidlá atletickej chôdze.
Atletická chôdza sa odlišuje od tej bežnej hlavne dvoma pravidlami, ktoré v súťaži strážia rozhodcovia. Prvé pravidlo je, že chodec musí mať dolnú končatinu v okamihu dopadu na podložku vystretú v kolene, a to až do vertikálnej pozície – teda do momentu, keď je noha pod telom. Až potom môže chodec koleno pokrčiť. Druhé pravidlo je, že pri chôdzi nemôže dochádzať k voľným okom viditeľnej strate kontaktu chodca so podložkou. To znamená, že jedna noha musí byť vždy v kontakte s podložkou. Toto je hlavný dôvod prečo tvrdíme že je chôdza výrazne šetrnejší pohyb v porovnaní s behom.

Prečo?
Preto, lebo tu nedochádza k letovej faze ako pri behu a teda ani k takému prudkému dopadu na zem. Toto nám šetrí kolenné i bedrové kĺby a výrazne obmedzuje aj otrasy chrbtice. Bežnému divákovi sa môže často zdať, že niektorí chodci bežia.

Aký je teda rozdiel medzi behom a chôdzou? Prvý rozdiel je v tom, že bežec začína svoj krok na prikrčenom kolene a odraz dokončuje postupným vystieraním kolena. Panva, a teda aj ťažisko smeruje mierne nahor. Naopak, pri chôdzi „stojí“ chodec na nohe dopnutej – vystretej v kolennom kĺbe. Panva je teda v maximálnej možnej výške a pri výkroku spolu s ťažiskom klesá. Podľa biomechanikov by musel mať chodec obe nohy nad podložkou asi 8 centimetrov, aby sme mohli hovoriť o behu. Technika zachytí aj to čo ľudské oko nevidí. Atletická chôdza je dnes na takej úrovni, že tí najlepší dokážu chodci absolvovať súťažných 20 km v pohode pod 1:20 hod. To je rýchlosť kedy ide chodec každý km pod 4 minúty. Pri takejto rýchlosti je už možné mnohých chodcov zachytiť snímacou technikou takpovediac vo vzduchu. Zatiaľ však stale platí, že dodržiavanie tohto pravidla posudzujú rozhodcovia bez snímacej techniky, teda “voľným okom”